Vývoj Slovenska v 90. rokoch 20. storočia charakterizujú viaceré dilemy a vnútropolitické konflikty.
Hoci Slovensko patrilo medzi relatívne vyspelé krajiny bývalého sovietskeho bloku, jeho politický vývoj sa vyznačoval viacerými otrasmi, ktoré neboli typické pre ostatné štáty Vyšehradskej skupiny – Českú republiku, Poľsko alebo Maďarsko. Tieto krajiny môžeme definovať ako prípady relatívne bezkonfliktného priebehu zmien. Kľúčové charakteristiky slovenského vývoja v sledovanom období však majú podobné, resp. spoločné črty s inými stredo- a východoeurópskymi štátmi. Podľa nemeckého politológa Wolfganga Merkela [1] k nim patrí transformácia niekdajšieho režimu jednej politickej strany na liberálnu a pluralitnú demokraciu, budovanie trhovej ekonomiky ako opakovaného pokusu štátov regiónu prekonať civilizačné zaostávanie za Západom a vymaniť sa tak z postavenia európskej periférie. Popri tomu však v prípade Slovenska zohrávalo významnú úlohu budovanie národnej štátnosti, čím sa Slovensko odlišovalo od ostatných štátov Vyšehradskej skupiny. S ňou súvisela potreba sformulovať vlastnú predstavu o mieste Slovenska vo svete a v regióne, čo bolo súčasťou širšie chápaného procesu, sprevádzajúceho rozpad sovietskeho bloku a reorientáciu Slovenska na Západ. Táto zmena má však omnoho hlbší charakter. Nepredstavuje iba zmenu zahraničnopolitickej orientácie, ale je súhrnom inštitucionálnych i kultúrnych zmien, zmien formálnych aj neformálnych pravidiel, ktorými sa riadia politickí aktéri v štáte. Preto túto zmenu môžeme charakterizovať aj ako zmenu civilizačnú.
V neposlednom rade však dôležitú úlohu zohrával aj sociálny faktor. Nebola to iba otázka modernizácie štátu z agrárnej na priemyselnú a postindustriálnu spoločnosť [2], ale aj otázka sociálnej kohézie a jej reštrukturalizácie. Modernizačné procesy 20. storočia na Slovensku, na rozdiel napr. od Česka, akcelerovali v druhej polovici 20. storočia, keď nastal rýchly odliv ľudí z agrárneho sektoru a nastala rýchla industrializácia krajiny [3], hoci najmä v 50. rokoch išlo o nadviazanie na procesy z druhej polovice 30. rokov, resp. z obdobia druhej svetovej vojny. Ešte v roku 1993 pracovalo v pôdohospodárstve približne 12 percent obyvateľstva, v roku 2010 ich podiel klesol na približne tri percentá [4]. Z prevažne rurálnej spoločnosti sa Slovensko zmenilo na krajinu, v ktorej približne 54,1 percenta obyvateľstva žije v mestách [5].
Obdobie „národného porozumenia“ (november 1989 – jún 1990)
Mocenská základňa komunistického režimu sa, na rozdiel od Česka, kde pôsobila silná komunistická strana už pred druhou svetovou vojnou, v prípade Slovenska do veľkej miery formovala dodatočne, počas trvania komunistického režimu. Noví členovia prichádzali z rozličných sociálnych a ideologických prostredí. Tak sa stalo, že slovenské komunistické elity sa vyznačovali pragmatickejším prístupom v porovnaní s Českom. Vďaka tomu pri mocenských zmenách na jeseň 1989, ktoré sú na Slovensku označované ako „nežná revolúcia“, na rozdiel od českého názvu „zamatová revolúcia“, sa mohli vo väčšej miere uplatňovať prvky negociovanej tradície, keď sa na implementácii následných politických reforiem podieľali bývalí funkcionári KSS, ako bol napr. predseda vlády SR Milan Čič (1989 – 1990) [6] alebo predseda Slovenskej národnej rady Rudolf Schuster (1989 -1990) [7]. Ich neskoršie osudy preukázali, že komunistická minulosť v ich prípade nebola prekážkou toho, aby sa významnou mierou podieľali na politickom živote Slovenska. M. Čič, ale aj bývalý člen posledných komunistických vlád Marián Čalfa, ktorý v rokoch 1989 – 1992 zastával funkciu premiéra československej federálnej vlády ako blízky spolupracovník prezidenta Václava Havla, bývalého disidenta, patrili v prvých súťaživých parlamentných voľbách medzi volebných lídrov hnutia Verejnosť proti násiliu, ktoré vzniklo v novembri 1989 a predstavovalo počas revolúcie hlavného protivníka vládnucich komunistov.
Prvé obdobie politickej transformácie možno datovať od novembra 1989 do prvých parlamentných volieb v júni 1990. Na federálnej úrovni, i na úrovni národných republík, sa sformovali vlády národného porozumenia a boli prijaté kľúčové zákony, umožňujúce fungovanie systému politického pluralizmu (zákony upravujúceho činnosť politických strán, zhromažďovanie, združovanie občanov, petičné právo a volebné zákony). Volebný systém nadviazal na systém pomerného zastúpenia, ktorý platil v Československu do roku 1948, pravda, s päťpercentným volebným prahom s cieľom zabrániť fragmentácii parlamentu (pre voľby do Slovenskej národnej rady bolo kvórum znížené na tri percentá). Proces budovania základných demokratických inštitúcií pokračoval aj po voľbách 1990, keď bol vytvorený duálny systém rozhlasového a televízneho vysielania.
Súčasťou demokratických procesov, ktoré sa otvorili počas politickej revolúcie v novembri 1989, boli aj debaty o budúcom charaktere československého štátu, ktoré neskôr, v roku 1992 vyústili do jeho rozpadu. Jedným z prvých príznakov bol spor, či sa novým prezidentom Československa má stať Václav Havel, alebo ikona tzv. pražskej jari 1968, vtedajší prvý tajomník Ústredného výboru KSČ Alexander Dubček, ktorý sa po roku 1970 stal odporcom normalizačného režimu. Druhým konfliktom bol spor o názov štátu, keď slovenská politická reprezentácia presadzovala taký názov, ktorý by zvýraznil jeho dualistické usporiadanie. Keďže presadzovala názov štátu Česko-Slovensko, spor sprevádzaný prvými demonštráciami požadujúcimi osamostatnenie Slovenska dostal pomenovanie „pomlčková vojna“ [8]. Kompromisný názov Česká a Slovenská federatívna republika neprispel k uspokojeniu situácie, ale viedol skôr k ďalšej eskalácii sporov o budúcnosť federácie.
Slovensko po prvých slobodných voľbách
Proces vytvorenia nových zastupiteľských zborov, majúcich demokratickú legitimitu, bol zavŕšený parlamentnými voľbami v júni 1990 a následne v novembri 1990 voľbami do obecných, resp. mestských zastupiteľstiev. Na federálnej úrovni sa vytvorila koalícia Občianskeho fóra (ČR), slovenské politické subjekty zastupovali VPN a KDH. Na republikovej úrovni vládnu koalíciu vytvorili VPN, KDH a DS. V opozícii sa ocitli Slovenská národná strana (SNS), KSS, Strana zelených a koalícia Spolužitia s Maďarským kresťanskodemokratickým hnutím. Premiérom sa stal predstaviteľ VPN Vladimír Mečiar, ktorý významne ovplyvnil vývoj slovenskej politiky v 90.rokoch a v prvých rokoch 21. storočia. KSS sa po voľbách na prelome rokov 1990-1991 transformovala na Stranu demokratickej ľavice. Prihlásila sa k sociálnodemokratickej orientácii, podpore demokratických zmien a sociálne orientovanej trhovej ekonomiky. Mandát novovytvorených zastupiteľských zborov bol určený iba na dva roky, počas ktorých sa mala začať realizácia ekonomických reforiem a vypracovať nová federálna ústava, resp. ústavy národných republík.
Nové zloženie Slovenskej národnej rady, resp. slovenskej časti Federálneho zhromaždenia, potvrdili, že témou politického diskurzu sa stala nielen postkomunistická transformácia, ale aj otázka naplnenia slovenskej štátnosti, pričom významná časť spoločnosti prejavovala nespokojnosť s doterajším postavením Slovenska vo federácii, ale aj otázka slovensko-maďarských vzťahov. Táto otázka nadobúdala medzištátny charakter, osobitne po vyjadreniach prvého maďarského premiéra zvoleného v slobodných voľbách Józsefa Antalla, že sa cíti „v duchu byť premiérom 15 mil. Maďarov“, t.j. vrátane príslušníkov maďarských komunít v susedných štátoch (Slovensko, Rumunsko, Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko a Ukrajina). To podľa George Schöpflina znamenalo podporu dvojakej lojality etnických Maďarov v zahraničí – k štátu, v ktorom žijú ako aj v Maďarsku [9]. Takáto politika dlhodobo vyvolávala nielen nedôveru medzi Československom (neskôr Slovenskom) a Maďarskom, ale aj nedôveru medzi väčšinovou reprezentáciou a politickými stranami, zastupujúcimi príslušníkov maďarskej menšiny.
Na rozdiel od Poľska, Maďarska a Litvy, kde sociálne dôsledky ekonomickej transformácie priviedli k moci transformované komunistické strany [10], hlásiace sa k programu sociálnej demokracie, v prípade Slovenska možno v rokoch 1990 – 1992 hovoriť o posilnení národnostných tenzií. Keď v Českej republike transformačná recesia spôsobila pokles HDP o 11,3 percenta v roku 1991 a o 14 percent v prvej polovici roku 1992, na Slovensku bol tento pokles značne drastickejší – o 22, resp. 13 percent. Podobné disparity panovali v distribúcii nezamestnanosti, v roku 1991 až 57,7 percent z nezamestnaných v celej ČSFR bolo na Slovensku. V prvej polovici roku 1992 tvorili nezamestnaní v Česku 4,1 percenta ekonomicky aktívnej populácie, na Slovensku to bolo takmer trikrát viac – 11,8 percenta. Úpadok sa týkal najmä veľkých štátnych podnikov. Hoci je zrejmé, že zasiahol najmä Slovensko, súkromný sektor v Česku rástol rýchlejšie [11]. Za týchto okolností je zrejmé, že sociálno-ekonomické konflikty nadobúdali rýchlo aj nacionálnu dimenziu, tým skôr, že reformný proces prebiehal paralelne s diskusiami o novom štátoprávnom usporiadaní. V tomto kontexte treba vnímať aj štiepenie hnutia Verejnosť proti násiliu na jar 19921, keď sa z neho vyčlenilo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) pod vedením odvolaného premiéra Vladimíra Mečiara s programom asertívnejšieho presadzovania záujmov Slovenska vo federácii. Mečiarova charizma, národný a sociálny populizmus, umožňujúci integrovať konzervatívnych i sociálne orientovaných voličov, hnutiu umožnili víťazstvo vo voľbách so ziskom 37,26 percenta hlasov a 74 mandátov v Slovenskej národnej rade (zo 150). Naopak, sociálne konflikty a prioritizácia národnostnej otázky spôsobili, že otázky dekomunizácie, populárne v českom diskurze, vrátane lustrácii, spočívajúcich v obmedzení prístupu spolupracovníkov mocenských zložiek bývalého režimu k funkciám v štátnej správe, sa na Slovensku dostali do úzadia.
Prvé roky nezávislosti
Rokovania na úrovni národných a federálnej politickej reprezentácie v rokoch 1990 – 1992 sa skončili neúspešne. Dôvodom boli rozdielne predstavy o charaktere štátoprávneho usporiadania. Kým slovenská strana presadzovala voľnejšiu federáciu, resp. jej formovanie na základe princípov tzv. štátnej zmluvy, česká strana presadzovala silnejšiu pozíciu federálneho centra. Po voľbách 1992 víťazná česká politická strana – Občianska demokratická strana na čele s Václavom Klausom pripúšťala aj nahradenie federácie návratom k predvojnovému modelu unitárneho štátu, kým HZDS čoraz častejšie hovorilo o konfederatívnom usporiadaní. Rozdielne názory na priebeh ekonomickej reformy a štátoprávne usporiadanie vyústili do rozhodnutia zabrániť politickému patu rozdelením federácie na dva samostatné štáty od 1. januára 1993. Rozhodujúcim faktorom však nebola absencia vôle žiť v spoločnom štáte, ale neschopnosť dospieť ku konsenzu ohľadom jeho budúcej podoby. Ešte v marci 1993, po troch mesiacoch existencie nezávislého Slovenska, by podľa agentúry C.S.A. za rozdelenie Československa hlasovalo iba 29 % respondentov zo Slovenska, kým 50 % by hlasovalo proti. Svoju rolu zrejme zohrávali aj obavy z možných dôsledkov rozdelenia štátu.
Vývoj po vzniku samostatnej SR opakovane nastolil nielen otázku charakteru politického režimu, ale aj s ňou úzko súvisiacu otázku jeho zahraničnopolitickej orientácie. Tieto konfliktné línie zatlačili do úzadia všetky ostatné štiepenia, vrátane konfliktu medzi pravicou a ľavicou. V dôsledku autoritatívnych tendencií, charakteristických predovšetkým pre tretiu vládu Vladimíra Mečiara (1994 – 1998), keď bola spochybňovaná činnosť Ústavného súdu SR, objavili sa prípady zneužívania tajných služieb vo vnútropolitických konfliktoch a po zmarenom referende o členstve SR v NATO a priamej voľbe prezidenta v roku 1997, Slovenská republika, na rozdiel od svojich vyšehradských susedov, nezískala pozvánku na rokovania o členstve s EÚ ani s NATO. Napätie v spoločnosti vyvolávala netransparentná privatizácia zdôvodňovaná snahou vytvoriť domácu kapitálotvornú vrstvu, ale aj vysoký objem investícií, ktoré neboli podporené dostatočne životaschopnou podnikovou sférou [12]. Na druhej strane, silná občianska spoločnosť, sieť nezávislých médií, ale najmä existencia legislatívnej bázy z obdobia rokov 1990 – 1994, existencia systému pomerného zastúpenia v parlamente spôsobili, že sa pred rokom 1998 nepodarilo konsolidovať autoritatívny systém. Je charakteristické, že proti hrozbe medzinárodnej izolácie a deštrukcie demokratického usporiadania sa postavila aj SDĽ. Jej postkomunistický charakter nebol prekážkou, aby sa stala súčasťou novej vládnej koalície, ktorá sa ujala moci v roku 1998.
Záver
Politický vývoj pred rokom 1998 výraznou mierou ovplyvnil politické smerovanie Slovenska v neskorších rokoch. Pokus o vlastnú cestu v oblasti politického a ekonomického vývoja sa skončil neúspechom, viedol k hrozbe izolácie Slovenska od ostatných štátov Vyšehradskej skupiny, pričom vtedajšie mocenské špičky neboli schopné ponúknuť taký alternatívny scenár budúcnosti krajiny, ktorý by získal podporu voličov. Vláda širokej koalície pravicových a ľavicových strán na čele s Mikulášom Dzurindom (1998 – 2002) prijímala nepopulárne opatrenia v ekonomickej oblasti. Napriek tomu však, práve z obáv z návratu „mečiarizmu“ si jej pravicová časť udržala dominantné postavenie a v roku 2002 prijala kurz na radikálne neoliberálne reformy. Paradoxne, viaceré z nich, napr. tzv. rovnú daň a dôchodkovú reformu akceptovala aj vláda Roberta Fica s dominanciou strany Smer – sociálna demokracia po roku 2006, ktorá myšlienku „daňovej suverenity“ členských štátov EÚ obhajovala podobne ako strany predchádzajúcej vládnej koalície. Neoliberálny ekonomický model tak preukázal na Slovensku značnú životaschopnosť. To predstavuje paradox slovenskej postkomunistickej transformácie, keďže úroveň odmietania komunistického režimu na Slovensku je značne nižšia než v susedných štátoch. Antikomunizmus sa na Slovensku počas prvých dvoch dekád po páde komunistického režimu nestal konfliktnou líniou tak ako v Česku alebo v Poľsku. Konzervatívne KDH, napriek antikomunistickej rétorike, z pragmatických dôvodov v konflikte s vládou V. Mečiara bolo donútené spolupracovať s postkomunistickou ľavicou. Až neskôr sa etabloval v marginálnej Občianskej konzervatívnej strane a v neoliberálnej Slobode a Solidarite, ktorá vznikla v roku 2009.
[1] Merkel, Wolfgang. Plausible Theory, Unexpected Results: The Rapid Democratic Consolidation in Central and Eastern Europe, Internationale Politik und Gesellschaft/International Politics and Society. Newsletter der Friedrich-Ebert-Stiftung, 2/April 2008, p. 11.
[2] Bell, Daniel. The Coming of Post-Industrial Society: A Venture in Social Forecasting. New York: Basic Books 1973.
[3] Musil, Jiří (1996): Czech and Slovak Society. In Musil, Jiří (ed.). The End of Czechoslovakia. Budapest: CEU Press 1996, p. 77 – 94.
[4] Sedlák, Jozef. V poľnohospodárstve pracuje už iba 65-tisíc ľudí. Pravda, 12. 4. 2010. April. https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/18233-v-polnohospodarstve-pracuje-uz-iba-65-tisic-ludi/
[5] (Statistical Office, 2013).
[6] Milan Čič po vystúpení z KSS v roku 1990 bol členom hnutia Verejnosť proti násiliu a po jeho rozpade v roku 1991 členom Hnutia za demokratické Slovensko. Neskôr, v rokoch 1993 – 2000, pôsobil ako predseda Ústavného súdu SR.
[7] V neskorších rokoch Rudolf Schuster pôsobil ako veľvyslanec Českej a Slovenskej federatívnej republiky v Kanade (do roku 1992), v rokoch 1994 – 1999 ako primátor Košíc, t.j. druhého najväčšieho slovenského mesta a v rokoch 1999 – 2004 bol prezidentom Slovenskej republiky.
[8] Šútovec, Milan. Semióza ako politikum, alebo „Pomlčková vojna”. Bratislava: Kalligram 1999; Malová, Darina. Slovakia: From the Ambiguous Constitution to the Dominance of Informal Rules. In Zielonka, Jan (ed.). Democratic Consolidation in Eastern Europe. Vol. I. – Institutional Engineering. Oxford: Oxford University Press, 2001, s. 347-377.
[9] Schöpflin, George. Nations, Identity, Power: The New Politics of Europe. London: Hurst & Co., 2002, s. 371.
[10] Na rozdiel od Komunistickej strany Československa, vrátane jej slovenskej časti, však tieto strany presadzovali program postupnej transformácie tamojších režimov ešte v čase, keď pôsobili vo vláde.
[11] Lukas, Zdeněk Češi a Slováci: hospodářské a sociální diskrepance. In: Vodička, Karel (ed.). Dělení Československa. Deset let poté… Praha: Volvox Globator 2003, s. 39-50; Morvay, Karol. Overall Macroeconomic Development. In Marcinčin, Anton – Beblavý, Miroslav (eds.). Economic Policy in Slovakia 1990 – 1999. Bratislava: Ineko, 2000, s. 18-59.
[12] Morvay, Karol. Overall Macroeconomic Development. In Marcinčin, Anton – Beblavý, Miroslav (eds.). Economic Policy in Slovakia 1990 – 1999. Bratislava: Ineko, 2000, s. 49.